Zmluvná fideikomisárna substitúcia a odkaz veci patriacej dedičovi (k rozhodnutiu OGH 4Ob 194/98b)

JUDr. Veronika Kleňová, PhD.

Právnou teóriu kritizované[1] rozhodnutie 4Ob 194/98b[2] rakúskeho najvyššieho súdu (ďalej len „OGH“) vyvoláva zaujímavé právno-dogmatické otázky aj z pohľadu nového občianskeho zákonníka č. 89/2012 Sb. (ďalej len „NOZ“).

 

Rozhodnutiu predchádzal nasledovný skutkový stav:

Poručiteľ v roku 1954 predal svojej manželke (ďalej len „manželka“) poľnohospodársku usadlosť „T-Gut“ za veľmi výhodnú cenu. V zmluve sa manželka zaviazala T-Gut za svojho života alebo závetom prenechať niektorému zo spoločných detí, pričom bolo výslovne dohodnuté, že čas odovzdania a voľba nástupníka sú prenechané na jej vôľu. V roku 1983 poručiteľ zriadil závet, v ktorom za jedinú dedičku ustanovil svoju manželku. K pozostalosti zriadil fideikomisárnu substitúciu v prospech spoločných detí alebo vnúčat, pričom rozdelenie opäť prenechal na vôľu manželky; substitučný prípad poručiteľ určil smrťou manželky, zároveň však uviedol, že je v jej moci posúdiť účelnosť prípadného úplného alebo čiastočného odovzdania majetku nástupníkom ešte počas svojho života. V dodatku k závetu, ktorý zriadil o niekoľko dní neskôr, odkázal T-Gut dcére Hedwig (bez výslovného pripojenia odkladacej podmienky alebo počiatočnej lehoty). Poručiteľ zomrel v roku 1987. Ešte pred tým, ako manželka rozhodnutím súdu v roku 1993 nadobudla dedičstvo po poručiteľovi, previedla v roku 1991 vlastníctvo k T-Gut na spoločnú dcéru Emmu sčasti odplatne, sčasti na základe darovania pre prípad smrti.[3] Dcéra Hedwig v roku 1993 žalobou požadovala od matky ako jedinej dedičky poručiteľa vydanie usadlosti T-Gut (splnenie odkazu). Manželka zomrela v roku 1995, za jedinú dedičku ustanovila dcéru Emmu. Po smrti manželky do pozície žalovanej vstúpila „pozostalosť“ po nej, zastúpená jedinou dedičkou Emmou.

 

Predmetom sporu sa stal dodatok k závetu, ktorým poručiteľ usadlosť T-Gut odkázal dcére Hedwig. V čase zriadenia dodatku usadlosť patrila manželke a ona disponovala aj právom voľby osoby nástupníka. Právna otázka, ktorú rakúsky Najvyšší súd posudzoval, znela: Môže byť testamentárnou dispozíciou dodatočne jednostranne zmenené právo výberu nástupníka, ktoré bolo zmluvou priznané zmluvnému partnerovi? OGH rozhodol, že môže, s nasledovným odôvodnením: Vzhľadom na skutočnosť, že kúpna cena celkom zjavne nezodpovedala trhovej hodnote usadlosti T-Gut, je zmluva medzi poručiteľom a manželkou „zmiešaným darovaním“. V tejto zmluve dohodnuté nástupníctvo sa podľa ustálenej judikatúry posudzuje ako pravá fideikomisárna substitúcia. Zriaďovateľ fideikomisárnej substitúcie nie je až dovtedy viazaný právom voľby priznaným nadobúdateľke, kým táto svoje právo neuskutoční (nevykoná voľbu). Aj ako poručiteľ by totiž scudziteľ mohol nariadené dedičské nástupníctvo kedykoľvek zmeniť. Pretože bol závet zriadený pred tým, ako manželka T-Gut odovzdala dcére Emme, v čase uskutočneného odovzdania už právom voľby nedisponovala.

OGH svoje rozhodnutie postavil na podobnosti s testamentárnou fideikomisárnou substitúciou, podľa ustanovení ktorej ustálene posudzuje aj takzvané zmluvné nástupníctvo.[4] Pri práve voľby založenom zmluvou však argumentácia spočívajúca na uvedenej analógii vyvoláva dôvodné pochybnosti.

Cieľom príspevku je posúdenie zodpovedajúceho prípadu v rámci úpravy obsiahnutej v českom NOZ. Východiská rozhodnutia rakúskeho OGH uvediem iba v rozsahu, v akom sú nápomocné pre interpretáciu zodpovedajúcich noriem českého práva. Prvou otázkou, ktorej zváženie rozhodnutie OGH provokuje, je možnosť a spôsob analogického uplatnenia ustanovení o testamentárnom zverenskom nástupníctve na nástupníctvo zmluvné.

 

1. Zmluvné nástupníctvo a analogické uplatnenie ustanovení o zverenskom nástupníctve

 

1.1 Uplatnenie ustanovení o dedičskom zverenskom nástupníctve na zmluvné nástupníctvo vedie k porušeniu princípu „titulus a modus“

Zverenské nástupníctvo (substitutio fideicommissaria; § 1512 až 1524 NOZ) je inštitútom dedičského práva, prostredníctvom ktorého poručiteľ určuje rad nástupníkov, ktorí majú postupne po sebe nadobudnúť dedičstvo. Nastúpením substitučného prípadu nadobúda zverenský nástupník práva a povinnosti tvoriace pozostalosť derivatívne od poručiteľa a bez vykonania scudzovacieho úkonu (modus). Zverenský nástupník je univerzálnym sukcesorom poručiteľa, scudzovací úkon medzi predným a následným dedičom by odstránil tento, pre dedičské právo charakteristický následok.

Na rozdiel od testamentárneho vzniká zmluvné nástupníctvo na základe dohody uzatvorenej najčastejšie v darovacej zmluve, podľa ktorej má prvý obdarovaný (O1) predmet daru pri splnení podmienky, alebo po uplynutí určeného času (substitučný prípad) vydať ďalšiemu nadobúdateľovi (O2). Zmluva medzi darcom (D) a obdarovaným (O1) je pravou zmluvou v prospech tretieho (§ 1767 ods. 2 NOZ), z ktorej nástupník O2 nadobudne priame právo požadovať od obdarovaného O1 splnenie povinnosti. Ak je predmetom nástupníctva nehnuteľnosť, viedlo by analogické uplatnenie dedičského zverenského nástupníctva na takúto dohodu k porušeniu princípu „titulus a modus“, na ktorom aj podľa NOZ (§ 1105) spočíva nadobúdanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe zmluvy.[5] Priame nadobudnutie vlastníctva nástupníkom (bez vykonania scudzovacieho úkonu) by malo za následok vznik „mimokatastrálneho“ vlastníckeho práva.

 

1.2 Na zmluvné nástupníctvo možno uplatniť pravidlá zverenského nástupníctva pri odkazoch

Rakúska judikatúra na prípady zmluvného nástupníctva aplikuje pravidlá zákonom ustanovená pre dedičskú fi­deikomisárnu substitúciu a z toho pramení aj rozpor s princípom „titulus a modus“.[6] Porušeniu daného princípu možno predísť, keď sa zmluvné nástupníctvo bude spravovať pravidlami zverenského nástupníctva pri odkazoch. Ak je predmetom zmluvného nástupníctva nehnuteľnosť, zodpovedá nadobudnutie vlastníctva k nej spôsobu, akým vlastníctvo k predmetu odkazu nadobúda odkazovník.[7] Tak odkaz ako aj zmluva sú vo vzťahu k nehnuteľným veciam iba právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva; samotné nadobudnutie predpokladá scudzovací úkon (zápis do katastra nehnuteľností). Napriek rozdielu v nadobudnutí vlastníctva dedičom a odkazovníkom, zakotvuje NOZ v § 1601 a 1568 analogické uplatnenie ustanovení o dedičskom zverenskom nástupníctve aj na odkazy.

Uplatnenia ustanovení o zverenskom nástupníctve na zmluvné nástupníctvo so sebou prinesie predovšetkým zvýšenú ochranu obligačného práva nástupníka O2. Jej ťažisko spočíva v aplikácii § 1524 NOZ; vo vzťahu k nehnuteľnostiam je relevantný ods. 1, ktorý znie:

Zapisuje-li se věc a její vlastník do veřejného seznamu, zapíše se do veřejného seznamu i svěřenské nástupnictví. Jsou-li věc a svěřenské nástupnictví do veřejného seznamu zapsány a naloží-li dědic s věcí, kterou nabyl z dědictví, způsobem mařícím nebo omezujícím práva svěřenského nástupce, aniž s tím svěřenský nástupce souhlasil, nemá to vůči svěřenskému nástupci právní účinky.

Citované ustanovenie sa vzťahuje predovšetkým na nehnuteľnosti zapísané do katastra nehnuteľností. V zmysle § 23 ods. 2 písm. d) katastrálneho zákona[8] sa do poznámky k príslušnej nehnuteľnosti zapisuje aj zverenské nástupníctvo. Účelom zápisu je predídenie dobrovernému nadobudnutiu vlastníckeho práva bez závad podľa § 1107 NOZ.[9]

Dispozícia, ktorú predný dedič vykonal s vecou zapísanou do verejného zoznamu, je voči zverenskému nástupníkovi neúčinná, ak s ňou tento podľa § 1522 nevyslovil súhlas. Následky neúčinnosti podľa ods. 1 bližšie špecifikované nie sú a výklad neposkytuje ani dôvodová správa.[10] Zo znenia citovaného ustanovenia je však zrejmé: 1) NOZ dispozíciu nesankcionuje neplatnosťou, lež neúčinnosťou (vylúčiť možno tak absolútnu neplatnosť podľa § 588 NOZ, ako aj relatívnu neplatnosť podľa § 586 NOZ). 2) Ide o neúčinnosť, ktorá nastupuje priamo zo zákona (nie je potrebné rozhodnutie súdu podľa ustanovení o relatívnej neúčinnosti; § 589 a nasl. NOZ). 3) NOZ nesankcionuje vecnoprávnu dispozíciu predného dediča absolútnou, voči všetkým pôsobiacou neúčinnosťou. 4) Dispozícia predného dediča je voči zverenskému nástupníkovi neúčinná iba v rozsahu, v akom marí alebo obmedzuje jeho práva. Právno-technicky sa všetky uvedené charakteristiky dajú vysvetliť povahou práva, ktorého nositeľom je predný dedič. Právne postavenie predného dediča je spoluvytvárané čakateľstvom zverenského nástupníka, ktoré smeruje k tomu, že zverenský nástupník okamihom nastúpenia substitučného prípadu nadobudne práva patriace do pozostalosti a) derivatívne od poručiteľa, b) ipso iure.[11] Ad a) Pretože následný dedič práva patriace do pozostalosti nadobúda derivatívne od poručiteľa, nemôže ich nadobudnúť v užšom rozsahu, než v akom ich mal poručiteľ v čase smrti. Ad b) Pretože následný dedič nastúpením substitučného prípadu nadobudne pozostalosť ipso iure, musí predný dedič v tom istom okamihu nadobudnuté práva vrátane vlastníckeho bez ďalšieho stratiť.

Z uvedeného rezultuje, že predný dedič je nositeľom rezolutívne podmieneného alebo končiacou lehotou termínovaného vlastníckeho práva. S vecami patriacimi do substitučnej masy disponovať môže aj bez súhlasu zverenského nástupníka, tretie osoby však v súlade so zásadou „nemo plus iuris“ nadobudnú tiež iba rezolutívne podmienené alebo končiacou lehotou obmedzené právo.[12] Ich vlastnícke právo je obmedzené čakateľstvom následného dediča. Nastúpením substitučného prípadu tretie osoby nadobudnuté právo stratia v prospech zverenského nástupníka.[13] Tým sa učiní zadosť § 1524 ods. 1, v zmysle ktorého sú dispozície predného dediča voči nástupníkovi v rozsahu, v akom obmedzujú alebo maria práva zverenského nástupníka, ne­účinné: nastúpením substitučného prípadu vznikne s účinkami ex nunc taká situácia, akoby dispozície predného dediča vôbec vykonané neboli.

Ustanovenie § 1524 ods. 1 platí analogicky aj pre následné odkazy. Z neho vyplývajúca ochrana musí však byť u následného odkazovníka, ktorý splnením substitučného prípadu nadobudne iba obligačné právo na prevod vlastníctva k predmetu odkazu, odôvodnená odlišne. Predný odkazovník zostane po nastúpení substitučného prípadu vlastníkom, v opačnom prípade by nebol spôsobilý splniť obligačnú povinnosť, ktorá mu z odkazu vznikla. Jeho vlastnícke právo nie je rezolutívne podmienené/termínované, lež neobmedzené. Z § 1601 a 1568, v ktorých NOZ odkazuje na analogické uplatnenie dedičskej fideikomisárnej substitúcie aj na legáty, je zrejmá vôľa zákonodarcu priznať, aj následnému odkazovníkovi na ochranu jeho obligačného práva podobnú ochranu, aká patrí následnému dedičovi. Napriek jeho relatívnemu charakteru chráni NOZ právo následného odkazovníka vecnoprávne. Hoci je predný odkazovník nositeľom neobmedzeného vlastníckeho práva, budú jeho dispozície, ktoré by viedli k zmareniu alebo obmedzeniu práva následného odkazovníka, rezolutívne podmienené/termínované nastúpením substitučného prípadu. Predný odkazovník môže na tretie osoby previesť menej práva, ako sám má. Splnením podmienky/termínu, pod ktorým bol odkaz v prospech následného odkazovníka zriadený, stratia tretí nadobúdatelia nadobudnuté právo v prospech scudziteľa – predného odkazovníka. Predný odkazovník sa opäť stane nositeľom scudzeného vecného práva a môže voči následnému odkazovníkovi splniť povinnosť spočívajúcu vo vydaní predmetu odkazu.

 

1.3 Vecnoprávna ochrana obligačného práva zmluvného nástupníka

Uplatnenie podobného modelu ochrany prichádza do úvahy aj pri zmluvnom nástupníctve: Zo zmluvy v prospech tretieho nadobudne nástupník O2 iba obligačné právo, vlastnícke právo k nehnuteľnosti môže nadobudnúť až vykonaním scudzovacieho úkonu (zápisom do katastra nehnuteľností). O1 je nositeľom neobmedzeného vlastníckeho práva, ktoré stratí vkladom vlastníckeho práva v prospech následného obdarovaného O2.[14] Kauzou nadobudnutia vlastníckeho práva je pre O2 zmluva v prospech tretieho uzatvorená medzi D a O1, predchodcom následného obdarovaného je scudziteľ O1. Právny dôvod na trvalé ponechanie si veci (causa retinendi) odvodzuje O2 z valutovaného vzťahu (D-O2).

Až do nastúpenia substitučného prípadu je O1 nositeľom neobmedzeného vlastníckeho práva, jeho eventuálne dispozície budú však účinné iba v rozsahu, v akom neohrozujú splnenie povinnosti vydať predmet daru nástupníkovi O2. V závislosti od toho, ako bol v krycom vzťahu formulovaný substitučný prípad, môže byť scudzenie alebo zaťaženie uskutočnené predným obdarovaným iba rezolutívne podmienené alebo termínované.[15] Nastúpením substitučného prípadu tretie osoby nadobudnuté právo stratia v prospech scudziteľa – predného obdarovaného. Tento opäť nadobudne (neobmedzené, ak vec zaťažil) vlastnícke právo a môže ho previesť na následného obdarovaného.

V posudzovanom prípade bola osoba nástupníka v zmluve medzi poručiteľom a manželkou určená iba kategóriou osôb (spoločné deti), z ktorých mala manželka nástupníka vybrať. Skutočnosť, že osoba nástupníka nebola zatiaľ konkretizovaná, nebráni uplatneniu vecnoprávnej ochrany nástupníctva podľa vyššie popísanej analógie k zverenskému nástupníctvu pri odkazoch.[16] Čas odovzdania usadlosti niektorému zo spoločných detí bol v zmluve vymedzený najneskôr okamihom smrti manželky („za svojho života alebo závetom“). Najneskôr týmto okamihom by manželka v prípade prevodu na tretiu osobu opäť nadobudla vlastníctvo k usadlosti.

Otázne je, či analogické uplatnenie ustanovení o zverenskom nástupníctve na nástupníctvo zmluvné, darcu oprávňuje dodatočne, jednostrannou testamentárnou dispozíciou zmeniť právo voľby nástupníka, ktoré bolo zmluvou priznané zmluvnému partnerovi; alebo všeobecnejšie:

 

2. Oprávňuje zmluvné nástupníctvo scudziteľa v určitej obmedzenej miere disponovať so scudzeným majetkom pre prípad smrti?

OGH takéto oprávnenie darcovi[17] priznal, argumentujúc práve podobnosťou s testamentárnou fideikomisárnou sub­stitúciou. Prirodzene môže poručiteľ závetom nariadené nástupníctvo kedykoľvek až do svojej smrti zrušiť alebo zmeniť. Závet je jednostranným právnym úkonom, ktorý nadobúda účinnosť až smrťou poručiteľa. Zriadením závetu poručiteľ nestráca vlastnícke právo k majetku, ohľadom ktorého testoval, naďalej s ním preto môže disponovať tak pre prípad smrti, ako aj medzi živými.

Na rozdiel od závetu je zmluva dvojstranným právnym úkonom, ktorý na svoj vznik vyžaduje konsenzus dvoch strán, a preto aj zmenu niektorej z obsahových zložiek možno dodatočne vykonať iba dohodou. Pre zmluvou založené nástupníctvo musia platiť tie isté pravidlá, ktoré sa vo všeobecnosti vzťahujú na zmluvy. Jednostranným úkonom scudziteľ nemôže druhej zmluvnej strane odobrať priznané právo voľby nástupníka. Uvedené bez rozdielu, či ide o odplatnú zmluvu, pri ktorej získané právo voľby mohlo byť jedným z faktorov určujúcich výšku odplaty (bez práva voľby by oprávnená strana trvala na nižšej kúpnej cene), alebo o bezodplatnú zmluvu.[18]

Aj vo vecnoprávnej rovine je scudziteľ pri zmluvnom nástupníctve v inej situácii než poručiteľ, pretože už nie je vlastníkom a z tejto pozície vecne oprávneným určovať budúci osud scudzenej nehnuteľnosti. V názve kapitoly položenú otázku by bolo možné zodpovedať kladne iba za predpokladu, ak by zmluvné nástupníctvo pôsobilo podobne ako výhrada pri prevode vlastníckeho práva, v dôsledku ktorej vlastník na nadobúdateľa neprevádza úplné vlastníctvo, lež časť z pôvodných vlastníckych oprávnení si ponecháva. Takýto účinok však zmluvné nástupníctvo nemá ani vtedy, ak sa naň analogicky uplatnia ustanovenia o testamentárnom zverenskom nástupníctve, a tým mu vyššie popísaným spôsobom zaistia vecnoprávne účinky. Vecné účinky nástupníctva sa obmedzujú iba na ochranu práva nástupníka. Prevodom vlastníckeho práva na manželku poručiteľ stratil akýkoľvek dispozičný dosah na scudzenú nehnuteľnosť.

Napriek podobnosti zmluvného nástupníctva s testamentárnym, na ktorú OGH odkazuje, neexistuje medzi danými dvoma formami nástupníctva taký vnútorný vzťah, ktorý by opodstatňoval jednu z nich považovať za súčasť, doplnenie či zmenu tej druhej.[19] Takýto vnútorný vzťah vylučuje jednak rozdielny charakter právneho úkonu, ktorým boli založené (závet – jednostranný, zmluva – dvojstranný), jednak skutočnosť, že v dôsledku zmluvy a na jej základe vykonaného prevodu vlastníctva poručiteľ stratil všetky vlastnícke oprávnenia k predmetnej nehnuteľnosti.

Už Kletečka[20] správne postrehol, že OGH v odôvodnení schematicky prevzal argumentáciu z rozhodnutia 5 Ob 11/91, v ktorom však piaty senát OGH posudzoval odlišnú právnu otázku. Tá v 5 Ob 11/91 znela: Možno dodatočnou dohodou medzi darcom a prvým obdarovaným zrušiť právo nástupníctva zriadené v prospech tretej osoby? OGH túto možnosť uznal, pričom argumentoval predovšetkým tým, že osoba nástupníka v predmetnom prípade nebola ešte pevne stanovená (nástupníctvo bolo zriadené v prospech budúcich detí obdarovaného) – zo zmluvy medzi D a O1 tretia osoba zatiaľ ešte nenadobudla právo. Až sekundárne odôvodnil OGH svoje rozhodnutie podobnosťou zmluvného nástupníctva s dedičskou fi­deikomisárnou substitúciou a na túto sa vzťahujúcou odvolateľnosťou testamentárnych dispozícií. Na rozdiel od 4 Ob 194/98b, v 5 Ob 11/91 OGH neposudzoval právo darcu jednostranne odobrať zmluvnému partnerovi nadobudnuté právo, lež možnosť zmluvných strán dodatočnou dohodou zmeniť ustanovenie darovacej zmluvy o nástupníctve (bez súhlasu nástupníka). Ani v 5 Ob 11/91 však nebol odkaz na analógiu k testamentárnej fideikomisárnej substitúcii potrebný, a ani adekvátny. Zrušenie zmluvného nástupníctva umožnila skutočnosť, že zo zmluvy medzi D a O1 tretia osoba zatiaľ ešte nenadobudla právo. Odvolateľnosť podlieha všeobecným ustanoveniam o zmluve v prospech tretieho.[21]

 

3. Odkaz veci patriacej dedičke

Ak poručiteľ dcére Hedwig dodatkom k závetu odkázal usadlosť T-Gut, môže byť takýto odkaz platný, ale iba ako odkaz veci patriacej dedičovi (§ 662 ods. 1 ABGB = § 1610 ods. 1 NOZ[22]). Predchádzajúce zmluvné nástupníctvo vo vzťahu k platnosti odkazu nezohráva žiadnu rolu; odkaz je v zmysle citovaného ustanovenia platný, pretože jeho predmetom je vec patriaca zaťaženému dedičovi. Namiesto usadlosti T-Gut mohol poručiteľ zriadiť platný odkaz ohľadom ktorejkoľvek veci patriacej ustanovenej dedičke. Ak by poručiteľ manželku za dedičku (alebo odkazovníčku) neustanovil, na odkaz usadlosti T-Gut by sa ne­prihliadalo.

Neplatnosťou sankcionujú § 662 ods. 1 ABGB = § 1610 ods. 1 NOZ odkaz veci nepatriacej poručiteľovi vtedy, ak odkázaná vec nepatrí ani zaťaženému dedičovi alebo odkazovníkovi, lež tretej osobe.[23] Dedička odkázanú usadlosť T-Gut síce scudzila (1991) pred tým, než nadobudla dedičstvo (1993), táto skutočnosť však platnosť odkazu neovplyvňuje. Vlastníčkou usadlosti bola tak v čase zriadenia závetu (1983), ako aj v čase smrti poručiteľa (1987). Ak by sa odkaz mal stať neplatným vždy vtedy, keď zaťažený dedič odkázanú vec prevedie pred nadobudnutím dedičstva na tretiu osobu, mohol by sa dedič takýmto spôsobom kedykoľvek oslobodiť od povinnosti splniť odkaz.[24] V českom práve je scudzenie predmetu odkazu po smrti poručiteľa irelevantné už z toho dôvodu, že dedič dedičstvo a s ním aj povinnosť splniť odkaz nadobudne ihneď smrťou poručiteľa.[25]

 

3.1 Neplatnosť odkazu z dôvodu zásahu do testamentárnej slobody dedičky?

Platnosť odkazu spochybnila žalovaná tvrdením, že právo na odkaz mala odkazovníčka Hedwig nadobudnúť až v okamihu smrti dedičky, takýto odkaz odporuje testamentárnej slobode dedičky, a je preto neplatný. Žalovaná zjavne vychádzala z toho, že poručiteľ chcel vznik práva na odkaz (zriadený v dodatku k závetu) viazať na ten istý okamih (smrť dedičky) ako v testamente nariadenú fideikomisárnu substitúciu. Pritom však prehliadla, že poručiteľ pri zriadení fideikomisárnej substitúcie v závete uviedol: „sie soll mein Vermögen … mit der Auflage erhalten ... [es] bei ihrem Ableben an unsere ehelichen Kinder ... nach ihrem freien Ermessen weiterzugeben. ... Sollte eine frühere Übergabe des Erbvermögens ganz oder teilweise zweckmäßig sein, was aber meine Ehefrau allein zu entscheiden hat, ... .“ Ak by pre odkaz malo platiť to, čo poručiteľ nariadil vo vzťahu k fideikomisárnej substitúcii, mohla dedička odkaz splniť kedykoľvek, eventuálne už za svojho života, čo správne namietol aj OGH.

S názorom žalovanej sa, rovnako ako OGH,[26] nestotožňujem ani pre ten prípad, že by odkaz podľa vôle poručiteľa mal byť splnený výlučne dedičkinou dispozíciou pre prípad smrti. Argumentácia žalovanej zodpovedá názoru Welsera:[27] Z dôvodu zásahu do testamentárnej slobody dediča je neplatný odkaz veci patriacej dedičovi, ktorý mal byť podľa nariadenia poručiteľa splnený v okamihu smrti dediča. Namietané obmedzenie testamentárnej slobody sa opiera o § 564 ABGB (ktorému zodpovedá, hoci nie doslovne, § 1496 NOZ), Welserova interpretácia však prekračuje sledovaný ochranný účel daného ustanovenia.

§ 564 ABGB: Man kann seinen letzten Willen nur selbst erklären, den Erben nur selbst einsetzen und diese Erklärungen nicht einer dritten Person überlassen. Auch genügt die bloße Bejahung des Vorschlags einer dritten Person nicht.

§ 1496 NOZ: Právo povolat dědice je osobním právem zůstavitele. Zůstavitel nemůže povolání dědice svěřit jinému, ani pořídit společně s jinou osobou.

Zmysel daných ustanovení spočíva v ochrane slobodnej vôle poručiteľa pred zásahmi tretích osôb pri ustanovení dediča, a teda pri dispozíciách univerzálneho charakteru.[28] V posudzovanom prípade bola predmetom sporu usadlosť T-Gut, tvoriaca iba časť majetku dedičky. Ak by s ňou dedička pre prípad smrti disponovala, mohla tak urobiť formou odkazu, vo vzťahu k ustanoveniu univerzálneho sukcesora obmedzená nebola. Welserov výklad by viedol k oslobodeniu zaťaženého dediča od povinnosti z odkazu vždy vtedy, keď poručiteľ vydanie predmetu odkazu viazal na okamih smrti zaťaženého. Výhoda, ktorú poručiteľ dedičovi poskytol (možnosť užívať predmet odkazu až do svojej smrti), by spôsobila neplatnosť odkazu napriek tomu, že takýto odkaz mohol byť platný, stačilo, aby poručiteľ určil skorší okamih jeho splnenia. Pod § 1496 NOZ nemožno subsumovať aj singulárne dispozície pre prípad smrti s vecami, ktoré si zaťažený mohol do svojej smrti ponechať len vďaka tomu, že poručiteľ neurčil skorší okamih splatnosti.

Na rozdiel od OGH považujem pre platnosť odkazu za irelevantné, či okamih smrti zaťaženej dedičky tvoril obsah podmienky, a preto na seba viazal aj vznik práva na odkaz, alebo bol iba počiatočnou lehotou, v dôsledku čoho právo na odkaz legatárovi vzniklo už smrťou poručiteľa, k smrti dediča bola viazaná iba jeho splatnosť.[29] OGH v rozhodnutí prijal počiatočnú lehotu a skutočnosťou, že právo na odkaz vzniklo už smrťou poručiteľa, odôvodnil neexistujúci zásah do testamentárnej slobody dedičky: Dedička ohľadom usadlosti T-Gut beztak testovať nemohla, pretože od okamihu poručiteľovej smrti (vznikom práva na odkaz) predmetnú nehnuteľnosť mala už len ako fiduciár, za účelom jej odovzdania odkazovníčke podľa pravidiel o fideikomisárnej substitúcii.

Uvedený argument OGH stojí na vratkých základoch, a to z dvoch dôvodov:

1) Ustanovenia o zverenskom nástupníctve sa na odkaz uplatňujú bez ohľadu na to, či bol zriadený pod odkladacou podmienkou alebo s počiatočnou lehotou.[30] Legatár, ktorému bola vec odkázaná pod odkladacou podmienkou alebo s počiatočnou lehotou, má postavenie následného odkazovníka, odkazom zaťažený dedič vo vzťahu k odkázanej veci naopak postavenie predného odkazovníka (nevlastný následný odkaz). Cieľom analogického uplatnenia zverenského nástupníctva je ochrana obligačného nároku odkazovníka (pozri vyššie).

2) Uvedené však platí iba vtedy, keď je predmetom odkazu vec patriaca poručiteľovi. Pri odkaze veci patriacej dedičovi (v našom prípade) uplatnenie pravidiel o zverenskom nástupníctve neprichádza do úvahy, pričom je irelevantné, či bol odkaz obmedzený odkladacou pod­mienkou alebo počiatočnou lehotou, pretože: a) nejde o nástupníctvo do práv poručiteľa[31] (dedič, ktorý by mal mať postavenie predného odkazovníka, bol v čase smrti poručiteľa už vlastníkom odkázanej veci), b) poručiteľ ako nevlastník nemôže cudzej veci ukladať (zo zverenského nástupníctva vyplývajúce) vecnoprávne obmedzenia. Aj pri dedičskom zverenskom nástupníctve môže poručiteľ toto určiť iba vo vzťahu k vlastnému majetku, nie ale k majetku dediča. Uplatnenie zverenského nástupníctva na odkaz veci patriacej dedičovi by predstavovalo neoprávnený zásah do dispozičných oprávnení vlastníka. Poručiteľ môže nariadiť odkaz cudzej veci, z takéhoto odkazu však zaťaženému vlastníkovi vznikne iba obligačná povinnosť vec vydať, do jeho vecnoprávnej pozície tým poručiteľ nezasiahne (eventuálne dispozície dediča s vlastnou vecou nebudú rezolutívne podmienené/termínované). Odkazovníčka Hedwig preto z odkazu nenadobudne vecnoprávnu ochranu, akú požíva legatár, ktorému bola vec odkázaná pod odkladacou podmienkou alebo s počiatočnou lehotou.

Legát, ktorým poručiteľ dcére Hedwig odkázal usadlosť T-Gut patriacu dedičke, je platný. Otvorenou zostáva otázka konkurencie povinnosti dedičky (manželky) zo zmluvy s poručiteľom na jednej strane a z odkazu na strane druhej.

 

4. Konkurencia povinnosti zo zmluvného nástupníctva a z odkazu a osud práva voľby

Zo zmluvy s poručiteľom vznikla manželke povinnosť vydať usadlosť T-Gut najneskôr pre prípad svojej smrti niektorému zo spoločných detí. Analogickým uplatnením ustanovení o zverenskom nástupníctve je povinnosť manželky zaistená vecnoprávne tým (vo vzťahu k NOZ navrhovaným) spôsobom, že jej eventuálne dispozície, ktoré by ohrozovali splnenie povinnosti zo zmluvného nástupníctva, pôsobia ako rezolutívne termínované.

Z odkazu manželke vznikla povinnosť vydať tú istú nehnuteľnosť najneskôr pre prípad svojej smrti dcére Hedwig. Ustanovenia o zverenskom nástupníctve na odkaz uplatniť nemožno, pretože v čase zriadenia odkazu poručiteľ už nebol vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú odkázal. Rozdiel medzi danými dvoma povinnosťami spočíva: 1) v silnejšej ochrane splnenia povinnosti zo zmluvy; 2) v neexistujúcom práve voľby v prípade povinnosti založenej odkazom.

Odkaz je jednostrannou dispozíciou poručiteľa; bez súhlasu manželky ako zmluvnej partnerky nemôže bez ďalšieho spôsobiť zánik práv a povinností založených predchádza­júcou zmluvou. Manželka však dedičstvo prijala. Čiastočné prijatie dedičstva či prijatie s výhradou prípustné nie je,[32] dedič nemôže dedičstvo prijať iba vo vzťahu k aktívam, k pasívam odmietnuť.[33] Tým, že manželka dedičstvo neodmietla, vyjadrila súhlas aj s povinnosťou, ktorá jej z odkazu vznikla. Tak ako môže dedič prijať povinnosť vydať vlastnú vec odkazovníkovi, tak sa manželka mohla vzdať aj práva voľby, ktoré jej prislúchalo z predchádzajúcej zmluvy s poručiteľom. Nie je správne odôvodňovať zánik práva voľby osobitnými oprávneniami, ktoré mali poručiteľovi vzniknúť vďaka zmluvnému nástupníctvu. Poručiteľ zo zmluvného nástupníctva a s ním spojeného práva voľby manželky viazaný bol. K zániku práva voľby došlo iba v dôsledku toho, že manželka nadobudnutím (neodmietnutím) dedičstva prijala aj povinnosť z odkazu. Ak by dedičstvo odmietla, právo voľby by si zachovala.

 

4.1 Vlastný návrh riešenia

S cieľom zaistiť obligačnému právu dcéry Hedwig vecnoprávnu ochranu (aká v dotknutom prípade prichádza do úvahy iba zo zmluvného nástupníctva), možno navrhnúť nasledovné riešenie: Neodmietnutím dedičstva sa manželka vzdala iba práva voľby, jej povinnosť zo zmluvy, vrátane jej ochrany spočívajúcej v analogickom uplatnení ustanovení o zverenskom nástupníctve, existujú naďalej. Závetom, na základe ktorého manželka neskôr dedičstvo prijala (a tým nepriamo vyjadrila súhlas so zánikom práva voľby), bola konkretizovaná osoba zmluvného nástupníka (dcéra Hedwig). Vecnoprávne dispozície manželky, ktoré by ohrozovali splnenie povinnosti vydať T-Gut dcére Hedwig najneskôr pre prípad svojej smrti, pôsobia ako rezolutívne termínované. Ak manželka v roku 1991 previedla T-Gut na dcéru Emmu, je takáto dispozícia účinná, účinnosť však stratí v okamihu smrti manželky (1995). Smrťou manželky sa scudzená usadlosť opätovne stane jej vlastníctvom; patrí do dedičstva po nej. Univerzálny sukcesor manželky (ktorým bola v konkrétnom prípade práve dcéra Emma) spolu s pozostalosťou nadobudne i povinnosť vydať usadlosť dcére Hedwig.

• Štítky:
• 2018